Prababička

Autor: Barbara Školoutová | 1.7.2011 o 16:59 | Karma článku: 11,43 | Prečítané:  1878x

Poznám ju devätnásť rokov, čo je v porovnaní s jej úctyhodným vekom úplné nič. Spolu s bratom sme však u nej zažívali chvíle, ktoré mi aj po rokoch vyčaria úsmev na perách.

Typický deň u našej babky (tak sme ju volali, prababka je dlhé) začínal famóznymi raňajkami. Totiž babka nikdy nebola zástancom zdravej výživy, a tak do našich milých detských hlavičiek tlačila párky, slaninku, klobásky a podobné špeciality s dôvetkom „deti sa musia poriadne najesť". Takto posilnení sme už aj uháňali na roľu alebo na dvor, kde sme sa hrali, až kým nás babka presne o dvanástej nevolala k obedu (jesť sa musí najneskôr o dvanástej, babičkina zásada). Po obede sa nám takmer vždy ušlo trochu piva, na trávenie. A keď bol významnejší deň a pilo sa tvrdšie, mohli sme si omočiť prst. Poobede bolo vonku už teplo, takže sme sa museli zabaviť inak. U nej sme veľa hračiek nemali, tak boli dobré aj hrnce a kadejaké iné veci. Babka nám vždy všetko dovolila rozhádzať a potom hromžila: „Anciáša vášho, ja vám dám bordel mi tu robiť!" Ale hneď sa zase upokojila.


Keď to s nami už nevydržala, zobrala nás na prechádzku do obchodu, kam sme radi chodili, lebo sa nám niečo dobré ušlo. V tom čase fičali pokémoni, žobronili sme teda pokémonové lízatká. Kúpila nám ich, aj keď to podľa nej bola debilina. Alebo sme navštevovali tetu Anču a koktavého deda Vinca, ktorého sme sa aj trochu báli. Teta Anča nám vždy dávala žuvačky Pedro a nálepky sme lepili babke na kachličky (aj tie pokémonové, z čoho mala ohromnú radosť). K nám zase chodievali tetka Šudová, ktorá strašne hlasno pila a nám sa to zdalo zábavné. Dali si spolu kávu, z ktorej potom babka alebo tetka veštila. Už si presne nepamätám.


Večer sme museli ísť polievať a babka na nás kričala, keď sme jej šliapali po kvetinách a schovávali sa v kukurici. Keď sme ju veľmi štvali boli sme Rebeka a Izidor. Pred spaním sme sa ešte poriadne vykúpali v teplej vode. Samozrejme, ak babka predtým nezabudla zapnúť bojler. Po uložení do postele nám babi rozprávala rozprávky alebo sme si spievali pesničky, v ktorých väčšinou niekto zomrel. Niekedy nás aj strašila, v tom bola priekopníčka. Najprv na nás hodila tie ťažké duchny, potom si cez seba prehodila čiernu šatku, z ktorej jej trčala iba ruka a strašila nás hrobovým: „Čieerna rukaaa...". Ďalšou strašiacou metódou bolo vyťahovanie protézy. Bŕŕ! No a potom sme v noci chodili povinne „pišať".


Dnes sme už veľkí, nejaká čierna ruka nás nerozhádže a babička je stará a slabá. A čoraz častejšie ma volá Katuška. No nikdy nezabudnem na svoje detstvo, ktoré sa aj vďaka nej nedá nazvať inak, než krásne. A som rada, že som ešte z tej generácie detí, ktoré detstvo prežili bez počítača, bez mobilu, s odretými kolenami a špinou za nechtami.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?

TECH

Nemecký fúzny reaktor je o krok bližšie k spusteniu

Do troch rokov chcú udržať skutočnú fúznu reakciu.


Už ste čítali?